Modelovanie chémie uhličitanu morskej vody v regiónoch akvakultúry mäkkýšov: Poznatky o uvoľňovaní CO2 v súvislosti s tvorbou a rastom škrupiny

Akvakultúra mäkkýšov je odvetvie s vysokou hodnotou, ktoré rýchlo zvyšuje produkciu v Európe a na celom svete. V posledných rokoch sa diskutovalo o možných rozsiahlych environmentálnych prínosoch tejto formy výroby potravín. Jedným z aspektov akvakultúry mäkkýšov, ktorý bol podrobený kontrole, je produkcia vápencových lastúrnikov (CaCO3). Rast lastúrnikov bol niekedy opísaný ako záchyt atmosférického CO2, keďže uvoľňuje uhlík v tuhej minerálnej forme. Prísnejšie modelovanie chémie uhličitanov vrátane súbežných zmien v morskej vode pCO2, pH, rozpusteného anorganického uhlíka a celkovej zásaditosti však ukazuje, že kalcifikácia je čistým zdrojom CO2 do atmosféry. V kombinácii s diskusiami o tom, či by sa respirácia mäkkýšov mala zahrnúť do modelovania uhlíkovej stopy, to naznačuje, že na to, aby sa akvakultúra mäkkýšov mohla zahrnúť do systémov obchodovania s uhlíkom a výpočtov stopy, je potrebné hlbšie pochopenie. Tu ukazujeme, že regionálne rozdiely v systéme uhličitanov v mori môžu zmeniť množstvo CO2 uvoľneného na jednotku formácie CaCO3. Z nášho modelovania uhličitanovej chémie vyplýva, že pobrežná farma slávok v južnom Portugalsku uvoľňuje až ~0,290 g CO2 na g vytvorenej lastúry CaCO3. Na porovnanie, rovnaký poľnohospodársky podnik v pobrežných vodách Baltského mora by produkoval až o 33 % viac CO2 na g CaCO3 (~0,385 g-CO2·(g-CaCO3)− 1). Táto priestorová variabilita by sa preto mala zvážiť aj vtedy, ak sa má akvakultúra mäkkýšov zahrnúť do budúcich systémov obchodovania s uhlíkom a do plánovania budúceho rozšírenia produkcie v celom odvetví.